Existujú tri typy ľudí: Tí hore, tí dole a tí čo padajú.
Epigram z filmu El hoyo, Rivero-Desola, 2019
Spoločnosť Netflix vydala symbolizmom pretkaný španielsky dystopický psycho-thriller The Platform (esp. El hoyo, cz. Díra) od režiséra Galdera Gaztellu-Urutia. Predstavte si mikro-kozmos, priestor, pozostávajúci z neznámeho počtu poschodí a jednej plošiny s jedlom. Plošina naplnená jedlom sa pravidelne spúšťa z vrcholu veže a smeruje až nadol, do temnoty najnižšieho poschodia. Je na slobodnej vôli každého človeka, koľko si z preplneného stola zoberie. Zostane niečo pre „tých dole“?
El hoyo pojednáva o drsnom sociálnom experimente, ktorý ukazuje, či sú poschodiami izolovaní ľudia, v krízovom stave schopní kooperácie (v prospech spoločného účelu, prežitia celku) alebo naopak, uprednostnia individualizmus vedúci až do krajnosti vlčieho stavu (ako tento stav pomenoval známy filozof Thomas Hobbes). Film odkazuje na sociálne vrstvy a ľudské správanie v hraničných situáciách, čo mu dáva filozofický, existencionálno-sociálny rozmer. Hlavné postavy sú uväznené vo veži s obdĺžnikovým otvorom uprostred. Medzi poschodiami levituje betónový stôl s jedlom. Poschodia sú zoradené opačne – nulté poschodie je hore. Čím vyššie číslo, tým hlbšie sa väzeň nachádza.
Film je preplnený symbolmi a alegóriami na svet, v ktorom žijeme. Jednotlivé poschodia symbolizujú dočasný spoločenský status podľa systému lotérie (striedanie poschodí v mesačných intervaloch v náhodnom poradí). Podľa deja je zrejmé, že aktéri sociálneho experimentu nepoznajú svoju situáciu, teda nemajú znalosť o priestore (koľko podlaží ma veža), čase (koľko bude experiment trvať) a okolnostiach (kto varí jedlo, prečo je experiment spustený, čo má byť jeho cieľom atď.).
Zaujímavosťou je, že režisér filmu Galder Gaztellu-Urutia, tvorí a režíruje reklamy a vyštudoval medzinárodných obchod. Film je z estetického hľadiska minimalistický, využíva aj prvky naturalistického hororu. Vďaka absencii informácii o súvislostiach vytvára Kafkovskú poetiku (atmosféru neistoty, paranoje a otáznikov). Zaujímavým motívom je aj minimalistická hudba Aranzazu Calleja, ktorá akoby podprahovo evokuje taniere, lyžičky, porcelán a poháre. Autormi scenáru sú David Desola, španielsky spisovateľ, dramatik, scenárista inšpirovaný absurdnou drámou a Pedro Rivero, scenárista a animátor. Film získal ocenenia na festivale v Toronte, na festivale Sitges, cenu najlepšieho nového režiséra, najlepšie špeciálne efekty a cenu divákov. Vo filme hrajú Iván Massagué, Zorion Eguileor, Antonia San Juan, Emilio Buale Coka a ďalší. Zaujímavosťou je že, sám režisér Galder Gaztelu-Urrutia prehlásil o posolstve filmu nasledovné:
„…ľudstvo sa bude musieť posunúť smerom k spravodlivému rozdeleniu bohatstva…“
Rivera, Alfonso: „Galder Gaztelu-Urrutia • Director of The Platform“. cineuropa.org
John Rawls a El hoyo
– Koľko je tu poschodí?
– Neviem. Aspoň 132, pretože tam som bol. A pod nami boli ďalšie.
– Koľko jedla sa dostalo tak hlboko?
– Žiadne.
– Bez jedla sa nedá vydržať ani mesiac…
– …v háji si, keď dostaneš dve spodné poschodia za sebou.
– Musíme sa spojiť s tými nad nami. Musíme šetriť jedlom. Poviem to 46. poschodiu, a tí to povedia 45. poschodiu… a tak ďalej…
– Si komunista?
– Len premýšľam racionálne. Bolo by to fér.
– Tí nad nami nebudú počúvať komunistu.
– Tak začneme dole…
– Tí pod nami sú pod nami. (postava prichádza k diere a močí smerom k dolnému poschodiu)
– A za mesiac môžu byť nad nami.
– Áno a potom budú močiť na nás… Parchanti.
Môžeme tu nájsť alegóriu na tzv. závoj nevedomosti z teórie sociálneho filozofa Johna Rawlsa. Rawls sa pýta, koho by sme zvýhodnili, ak by sme nepoznali svoj budúci spoločenský status (to znamená, že napríklad pred narodením by sme nevedeli, či budeme synom milionára, príslušníkom strednej triedy alebo sa narodíme do chudoby a ešte aj s fyzickou deformáciou). Podľa Rawlsa by aj racionálny egoista volil zvýhodnenie najmenej zvýhodneného. Rawls píše o spravodlivosti ako férovosti a neskôr svoju teóriu rozšíril na apológiu určitého sociálneho kapitalizmu a redistribúcie. Rawls akosi pozabudol, že sú aj takí egoisti, ktorí majú radi hazard. A o tom je aj film El hoyo, ktorý Rawlsovu teóriu rozbíja.
Ideológia El hoyo a spontánna solidarita
– Keby si všetci vzali iba to, čo potrebujú, zostalo by aj na spodné poschodia.
– Vnútri to tak jednoduché nie je.
– To nie je. A vonku? Ale raz sa vo VSC musí niečo stať. Niečo, čo odštartuje spontánnu solidaritu.
Všetci sme v tom väzení spolu, spoluprácou to môžeme zmeniť, ale aj napriek tomu nespolupracujeme, pretože už zajtra budeme možno na najvyššom poschodí, hoc len na okamih, považujeme to za spravodlivú lotériu. Princíp, tzv. neviditeľnej ruky trhu (Adam Smith) a amerického sna (sen konzumerizmu). Systém je vymyslený dobre, nemožno ho spochybňovať. O tom je presvedčená aj pracovníčka projektu, Imoguiri (Antonia San Juan), ktorá zrejme vie viac, než ostatní. Napriek tomu vstupuje do „diery.“ Podobne ako hlavný hrdina Goreng (slovo pochádza z indonézskeho jazyka a znamená vyprážaný; postavu hrá Iván Massagué), si pobyt v tomto priestore vyberá. Mimochodom, Goreng je jediný, ktorý si do tohto ponurého priestoru zobral knihu (španielsku klasiku Don Quijote de la Mancha od Miguela de Cervantesa). Goreng sa pýta Imoguiri, či vie o tom, že ľudia v „diere“ zomierajú. Odpovedá:
„Radšej tomu hovoríme Vertikálne samosprávne centrum.“
Táto postava (Imoguiru) je však natoľko ideologicky spracovaná, že uverí aj mýtu o menšom počte poschodí a mýtu o neexistujúcom dieťati. Imoguiri verí, že sa v El hoyo stane niečo, čo spustí spontánnu solidaritu, ktorú sa sama snaží neúspešne iniciovať osvetovou činnosťou (tým dole odkazuje aby zjedli svoj prídel a pripravili dve podobné porcie tým pod nimi). Goreng oponuje: Zmena nikdy nie je spontánna. A tu prichádza najpodstatnejšia časť filmu. Goreng hovorí:
-Spontánna solidarita? Toto miesto slúži k pravému opaku. Solidarity by varovala (vedenie), aby sa tomu zabránilo vonku, nemyslíš?
-Jasné. Myslíš si, že vedenie robí všetko zle. Pracujem pre nich 25 rokov.
Imoguiri teda podľahla natoľko ideológii, že odmieta prijať Hobbesovský scenár, zároveň však verí v pozitívnu možnosť zmeny v podobe kooperácie, podľa socialistické maxima „každému podľa jeho potrieb“ (a potreby sú limitované kalóriami k prežitiu a spoločenskou zodpovednosťou za životy ostatných), ktoré vychádza z kresťanského: „A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“ Sk 4, 32
Mimochodom, slovo imoguiri alebo imogiri odkazuje na kráľovský cintorínový komplex v južnej časti Jávy v Indonézii; je odvodený zo sanskrtu od významu hora snehu (iné meno pre Himaláje).
Mysticko-symbolický rozmer filmu
Zjedz alebo budeš zjedený.
scenár filmu El Hoyo
Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“ Jn 6, 53-56
Tretia časť filmu odkazuje na biblický motív Kristovej obety, večného života a vzkriesenia. Goreng má preludy a vízie, prenasledujú ho vnútorné hlasy. Goreng sa rozhodne nasledovať posolstvo Imogouri a dokázať, že kooperácia môže fungovať. Svoj pokus začína vnímať ako vyššie duchovné poslanie. Ocitá sa zrazu na jednom z najvyšších poschodí spolu s revolučne zmýšľajúcim spoločníkom Bahatarom (Emilio Buale Coka), ktorý sa chce dostať hore a pochopiť ako El hoyo funguje. Symbol demytologizácie ideológie je mimoriadne krutá žena Miharu (japonské meno; hrá ju Alexandra Masangkay), ktorá hľadá stratené dieťa. Symbolom cynického a pragmatického konformistu, ktorý udržiava status quo len vo svoj vlastný prospech, hoc je to v konečnom dôsledku proti prospechu jeho vlastného, i prospechu celej spoločnosti, je postava Trimagasi (Zorion Eguileor).
Násilie v prospech celku a význam symbolu
„Na vrchole americkej ekonomiky je aj cez súčasnú slabú kondíciu tak veľké bohatstvo, že na to, aby ste sa dostali medzi najlepších na zozname Forbes, vám sotva bude stačiť miliarda dolárov. V skutočnosti najbohatšie 1 % Američanov vlastní cez tretinu bohatstva Zeme, čo je viac, než keď sa sčíta bohatstvo spodných 90 % amerických rodín. A horných 10 % amerických domácností poberá 42 % všetkých príjmov a má vo svojich rukách 72 % všetkého bohatstva.“ Michael Sandel, Spravodlivosť…, Praha: Karolinium, 2015, s. 68
Súčasný filozof komunitarizmu vo svojej knihe o spravodlivosti píše, že súčasný svet je rozdelený podobne ako film El hoyo. Čo ho dokáže zmeniť?
Revolučným aktom filmu je nápad hlavného hrdinu (Gorenga) doviesť jedlo až na spodné podlažia, avšak nie nenásilnou osvetou (ako mu navrhovala Imoguiri), ale násilím. Pretože osveta medzi rozzúrenými vlkmi znamená, nechať sa zožrať. Film tak v konečnom dôsledku dáva za pravdu filozofovi Hobbesovi, ktorý vo svojom diele Leviathan projektuje spoločnosť, ktorú riadi diktátor. Diktátor je garant stability spoločnosti a chráni ju pred stavom vojny všetkých proti všetkým. Goreng a Bahatar prejdu niekoľko poschodí smerom nadol a niekoľkých väzňov donútia k tomu, aby jedli iba toľko koľko potrebujú (prvých 50 poschodí, ktoré jedia pravidelne, tento krát nedostanú nič). S agresormi nemajú zľutovania. Obchádzajú tým princíp slobodnej vôle, na ktorej je El hoyo postavený a nahrádzajú ho osvietenou diktatúrou v prospech záujmu celku.
Medzitým sa ale zjaví tajomný muž, duchovný otec Bahataru, Sr. Brambang:
-Čo som ťa nič nenaučil?
-Pane snažíme sa doviezť jedlo do každého poschodia.
-To je pekné. Ale slušné chovanie musí mať prednosť. Pred prevahou je presvedčenie.
-Jasné… A keď ich nepresvedčíme?
-Potom uderíte, ale najskôr dialóg. Ale aj tak… kto nad nami to bude počuť, keď to dokážete?
-Vedenie.
-Vedenie nemá žiadne svedomie. Ale existuje šanca, že tí, čo pracujú v nultom poschodí, ho majú. Vaše posolstvo by malo smerovať k nim. Docielite to symbolom, ktorý sa musí dostať do nultého poschodia nedotknuté. Predstavte si ich tváre, ak im El hoyo vráti taký pokrm. Len vtedy im to dôjde. Strážte panna cottu, ako by na tom závisel váš život.
Otázkou je, kto je tento tajomný muž (Eric L. Goode) nazvaný podľa scenára Sr. Brambang. Je všeobecne známe, že aj morálka v historických vojnách bola odvodená od života vodcu vojska, vlajky či udržania dobytého územia. Symbol mal v dejinách veľkú silu (kríž, biela vlajka ako symbol mieru, červená vlajka ako symbol sociálnej revolúcie, erby kráľov, národné vlajky, zborená bastila…). Sr. Brambang volí tretiu až Tolstojovskú cestu, dialóg uprednostňovaný pred násilím aj vo vlčom stave (násilie až v krajnom prípade). Tento princíp je ale v dolných zvlčelých poschodiach pripomínajúcich Danteho Peklo takmer neaplikovateľný. Na strane druhej, symbol zdôrazňuje predovšetkým účel aktu. Dáva celej misii, boju, vyšší kantovský, metafyzický zmysel (odkazom smerom nahor). Divák sa napriek tomu nedozvedá podstatu fungovania celého zariadenia, ani to, kto vlastne kuchári sú, akú hrajú rolu v celej „hre“ a kto je ten ich pedantný šéf, ktorému nevadí (ak o ňom vôbec vie) smrť v dolných poschodiach, ale potrpí si na vlase v polievke. To sú otázky, na ktoré Kafkovský film nedáva odpoveď. Mystická veža pripomína Kafkov Zámok.
Symbol, posolstvo, projektuje určitý ideál, ktorý reprezentuje viac, než tisíce slov. Ako film dopadne? Čo alebo koho nájde Goreng v hlbinách najtemnejšieho posledného spodného poschodia? Skončí film víťazstvom humanizmu alebo vlčieho stavu, ktorý opísal Hobbes ako homo homini lupus, a v ktorom všetci z globálneho hľadiska žijeme? Prezradím iba toľko, že odpoveď môžeme nájsť v otázke utrpenia nevinných, otázke, ktorú otvoril v Bratoch Karamazovovoch F. M. Dostojevskij.
Keď si transformujeme posolstvo filmu na geopolitiku (Wallerstein), tak krajiny centra sú prvým poschodím a krajiny periférie sú poschodia spodné. Možno aj preto komentujúci kritici Československej filmovej databázy, ktorých mentálny svet je obmedzený paradigmou súčasnej doby, už stihli film označiť za konšpiračno-proletársku zápletku a niektorí volajú po „nevnímaní“ politického kontextu. Film však otvára oveľa radikálnejšiu filozofickú otázku. Či sa to pánom komentujúcim páči alebo nie. Slovinský filozof Slavoj Žižek predložil pre budúcnosť ľudstva dve alternatívy: Utópiu alebo smrť. Film aj podľa režiséra Galdera Gaztelu-Urrutia má apelovať na spravodlivejšie prerozdelenie bohatstva poukazujúc na chyby kapitalizmu, ako aj chyby socializmu. El hoyo ukazuje žižekovskú extrémnu voľbu z pozície mikrokozmu väzenia, súčasná pandémia koronavírusu v globálnom meradle ju transformovala radikálne do reality. Viete si predstaviť svet, kde nebude dostatok potravín? Čoho budú ľudia schopní? Prebudí sa v ľuďoch spolupatričnosť a kooperácia alebo sa svet zmení na tú najhoršiu dystopiu?
PhDr. Lukáš Perný
El hoyo, sci-Fi / thriller, Španělsko, 2019, 94 min
Režie: Galder Gaztelu-Urrutia
Scénář: Pedro Rivero, David Desola
Hrají: Ivan Massagué, Antonia San Juan, Zorion Eguileor
„Veškerého“ Buď všetko prekladáte z češtiny, alebo ste iba hlúpi a neovládate slovenčinu. Myslel som si, že to iba Michelko nedokáže zosmokliť jednu, jedinú vetu bez pepíčtenia.
A ten opis tvorcov filmu?
Varovanie! Skúste nabudúce prispieť komentárom, ktorý bude niečím viac ako pľuvancom negatívnej energie. V súčasnej situácii je to len mrhanie energiou. Všetkých okolo.
Veľmi depresívny film. Neviem, či by som ho dokázal dopozerať. Niečím mi to pripomenulo Buňuela – Anjel skazy.
Na porovnanie by som odporučil starý japonský film (1964, vari ešte čiernobiely) Žena v dunách. Podobná situácia, ale pekne vidno rozdiely doby aj kultúry.
Lukáš si dal prácu s marxistickou analýzou diela, ja sa teda zameriam na symboly použité vo filme. Tie vychádzajú z učení ktoré predchádzali kresťanstvu a jeho platforme tóre a síce z kultu starovekého egyptského boha Amona ktorý sa stal východiskom pre neskoršiu judeo-kresťanskú civilizáciu. Ktorá je dá sa povedať ideologickou základnou západného kapitalizmu a kapitalizmu celkovo. Danteovský zostup na dno pekla čudesnej dvojice prezentujúcej ako to dobré z kresťanstva (Don Quijote Goreng v závere filmu vyzerajúci ako krvavý Kristus) a islamu (Baharat, predstaviteľ rasy kde sa islam najviac šíri a odsekávajúci japonským mečom pripomínajúcim šabľu hlavy duchovne prázdnych ľudí). Obe postavy však najskôr prejdú vývojom kedy sa z idealistov stávajú realisti zašpinení krvou a teda nehodní vyjsť z pekla. Preto jeden umiera a druhý sa rozhodne nadobro ostať na dne pekla. Obaja však na leveli 333, všimnite si prosím tú kresťanskú symboliku nachádzajú Božieho syna, v tomto prípade skôr dcéru vrahyne, no symbolicky nového človeka, ktorý už len sám o sebe slúži ako správa pre mocných hore. Navzdory všetkému čomu ste nás podrobili je tu nový človek, nový druh vedomia, nový kvalitatívny typ psychiky ktorý sa zrodil z kvantity 666 ľudí (opäť zaujímavé číslo) obývajucich rôzne úrovne pekla… teda pardon kanibalizmu… pardon ešte raz kapitalizmu som chcel povedať. Samozrejme nemôže chýbať ani dichotómia hlavného hrdinu toľko typická pre kresťana teda jeden hlas cynického no praktického človeka schopného prežiť aj v pekle a hlas druhý, súcitnej ženy apelujúcej na svedomie. Z tejto dichotómie sa rodí Nietzscheovský nadčlovek podobný stromu života ktorý má korene tak hlboké ako má košatú korunu, teda dokáže byť rovnako milostivý ako aj kruto trestajúci (v tomto prípade oceľovou joklovinou). Nechýba ešte odkaz na šamanské a pred-kresťanské tradície ktoré našli odozvu aj v kresťanstve kde zjedenie tela či časti tela a krvy druhého človeka znamená získať jeho dušu a schopnosti. A odkaz pre elity lebo takéto filmy si točia elity ako šifrované odkazy pre iné časti elít – Ramses II. V hermeticko-okultnej tradícii dnešných vládcov sveta je to čosi ako najvyšší Prorok – prvý historický zakladateľ prepracovaného konceptu vlády menšiny nad väčšinou bez použitia sily. Jeho životopis – ak sa to tak dá nazvať – sa len tak hemží číslami 11 a 22 čo sú odkazy na faktických vládcov starovekého Egypta a teda hierofantov (najvyšších kňazov) ktorých bolo dva krát po 11. Respektíve po desať plus jeden v tieni. Toľko ozaj len stručný pohľad na symboliku filmu. Z duchovného hľadiska je teda film optimistický – pre nás už záchrana síce nie je, no môžeme vydláždiť – hoci krvou – cestu novému typu človeka. Dieťaťu ktoré je na dne pekla a čaká kedy sa za ním odvážime čo je presne v duchu hermetických tradícií hlásajúcich očistnú cestu až na dno vlastnej psychiky, kde ako veria sa ukrýva naša skutočná duchovná podstata.